Moja mama a otec sa vzali v roku 1967. Už na začiatku bolo jasné (podľa mojej mamy), že otca viac zaujímala jeho hudba (hráč na veľkom klavíri), ako to, že by sa v skutočnosti staral o dvoch malých chlapcov. S bratom dvojčaťom by sme boli v postieľkach, plakali (treba sa prezliecť) a mama sa vracala domov z práce a otec len hral na klavíri. Mama sa s ním rozviedla, keď sme boli traja. V priebehu rokov sa moja mama znovu vydala za skvelého nevlastného otca, ktorý už zomrel.

Po rozvode sa otec presťahoval cez ulicu od nás, takže sme s bratom išli za ním cez ulicu. Bolo to dosť príjemné. Ale jedného dňa sme stretli otcovho „kamaráta“ (milenca). Keď sme boli deti, bol dosť zábavný. Ale (a to je kľúčové), *nežili sme* s ním. S otcom sme sa presťahovali až v roku 1980, keď sa mama presťahovala do iného domu.

Keď sme sa presťahovali k otcovi a jeho "priateľovi", mali sme dobré časy,......kým si nezaškrtol jeho priateľa. POTOM, wow: prišiel by *rozlepený.* Neustále ostreľovanie a neustála kritika a **nikdy, nikdy sa neprestávajú hádať.** Drží ťa v noci hore. Neustále. Každý deň. Dni v týždni. Víkendy. Školský čas. Letný čas. Prázdniny. To si povieš. A prečo? Pretože sme s bratom *súťažili* o otcovu náklonnosť od jeho homosexuálneho milenca. Som prekvapený, že som mal niekedy dobré známky, vzhľadom na nedostatok spánku, ktorý som mal celé roky.  

Už sme nikdy nechodili do kostola. Vzhľadom na „vzťah môjho otca“ môžete pochopiť prečo.

A potom sa to stalo. Bolo leto 1982. Spal som vo svojej izbe a pamätám si, ako sa otvorili dvere a počul som, ako sa zatvorili. Nebol som úplne prebudený, ale ani úplne nespal. Ale potom som na sebe pocítil ruku; bol to gay milenec môjho otca. "Len chcem byť blízko teba, Jeremy," A potom, bez toho, aby som to pochopil a predstieral, že spím, sa prvýkrát stalo zneužitie. Netrvalo to dlho, ale pripadalo mi to ako večnosť. Žiaľ, nebolo by to poslednýkrát. Nebol by to len môj adoptovaný „strýko“. Nakoniec sa to stalo aj s mojím otcom.

Roky 1982-1986 boli pre mňa živým *peklom*, peklom, ktoré by som neprial nikomu, tým menej 14-ročnému chlapcovi, ktorý bol pravdepodobne najnaivnejším človekom na planéte. Môj život sa zmenil v tom hroznom okamihu a v mnohých ďalších hrozných chvíľach mimo neho. Neprestalo to, kým som tesne pred odchodom na vysokú školu, keď som bol dosť veľký, aby som ich zastavil s dvoma stoličkami podoprenými na mojich dverách.

Tie štyri roky som bol: *nešťastný.* Tvrdo som sa sústredil *veľmi* na svoju školskú prácu, ktorú bolo ťažké urobiť. Pretože potom, čo došlo k zneužívaniu (zvyčajne o polnoci alebo o 1 alebo 2 ráno – podľa mojich skúseností vždy počkajú, kým zaspíte), nemohol som veľmi ľahko zaspať. Dostal som celkom dobré známky, bol som v National Honor Society a všetko som dostal za posledný ročník. Keď máte strašný domáci život, niektoré deti sa pod tým zrútia a niektoré si všetko rozškatuľkujú.

Rýchlo vpred do septembra 1986. Práve som začal vysokú školu a stretol som úžasné mladé dievča, ktoré sa stalo mojou manželkou. Ten prvý rok na vysokej škole a randenie boli fantastické. Naozaj som doslova *zabudol* na všetko zneužívanie a incest.

Ale zrazu, v zime 1988, som nemohol vstať z postele. Nemohol som *fyzicky* vstať z postele. Skúsil som to a akoby sa moje svaly nemohli pohnúť. Začal som byť hladný a *stále* som nemohol vstať z postele. Raňajky? Hotový. obed? Hotový. Asi o 3:00 si myslím, že som sa konečne dostal do kúpeľne na internáte. Bola som vážne *deprimovaná* a na pokraji sĺz. Ale úprimne som si nevedel spomenúť *prečo*.

V druhom ročníku som skončil s hrozným priemerom známok. Za dva semestre som prešiel z 3.7 na 1.8. Už som nechodil do triedy a keďže som už nechodil do triedy, nemohol som už zostať na internáte. Nechcela som sa vrátiť domov a zostať s otcom a jeho milenkou. Nemal som však v okolí žiadnu inú rodinu.

Bol som a som tak blízko svojej matke. Napodiv (podľa nej) mama nikdy „nepochopila“, že otec bol gay a mal milenca gayov. Verte či nie, nikdy si nedala dve a dve dokopy. Keď som jej po rokoch povedal o zneužívaní, bola šokovaná. Len si myslela, že otec je zahľadený do seba a lenivý. Za posledných pár rokov sa mi priznala (mama je tak trochu nepriama v tom, ako si priznáva chybu), že urobila „veľa chýb“, pokiaľ ide o mňa a môjho brata. Nemusela to povedať. Vedel som, čo tým myslí.

A tak som sa uprostred zimy v druhom ročníku nasťahoval do auta. Nikdy v živote mi nebola taká zima. Moje fúzy narástli, aby vyzerali ako Robertsonovci z Duck Dynasty. V noci som zaparkoval niekde, kde som si myslel, že ma nenájde, a budem mať *akurát* toľko tepla, aby som možno nezamrzol.

Potom sa jednej noci, pravdepodobne v máji 1989, všetko vrátilo. Zobudil som sa a vynoril sa pramienok pocitov a trhaných spomienok. Spomienky na hanbu. Spomienky na to, ako sa ma dotkol iný muž a potom ten, ktorý si hovoril môj otec. Spomienky na to, ako sa snažím zaspať, no hanbím sa. Spomienky na to, ako som bola taká nahnevaná, no vypustila som to z hlavy.

Vlna za vlnou za vlnou *všetkých* zo 4 rokov hrozných spomienok sa vracali. Všetko. Najťažšie je, že keď som sa (sotva) spamätal z jednej spomienky, vrátila sa mi ďalšia a ja som plakal, sám v aute, hľadiac na palubnú dosku a premýšľal, kedy to niekedy skončí. Hanba, vina: to všetko tam bolo a ešte viac.

Tak sa stalo, keď mi bola zima v aute, keď som na parkovisku v štátnom parku povedal modlitbu spasenia, ktorú ma *nikto nenaučil, ANI som nikdy nepočul od niekoho, kto by sa ma snažil naučiť. "Pane, neviem, o čom to všetko je, ale sľubujem ti, že ak mi môžeš pomôcť prejsť cez to, odteraz ma máš na starosti."

A……. bum.

Cítil som to v srdci. Potom som *vedel*, že som bol spasený Ježišom Kristom práve vtedy a tam. Čo bolo úžasné, na druhý deň som bola unavená a hladná ako ja... Stále tam bol. A na druhý deň. A na druhý deň. A odvtedy je tam každý deň.

On ma obnovil. Obnovil ma, aby som bol oveľa, oveľa viac, ako keby som bol, keby som mal „normálne“ detstvo a NEstretol Ho. Nechápte ma zle: trvalo mi *roky* poradenstva a terapie, kým som sa stal niečím takým, akým by som mal byť, a ani teraz si nie som istý, či som „normálny“ tak, ľudia si myslia.  

Každé jedno dieťa na tejto planéte, či už má otca, matku, alebo ani jedného, ​​chce poznať svojich rodičov a byť s nimi vychovávané.

Aj keď to nedokážu kvôli nejakej hroznej udalosti, ako keby ich rodičia zahynuli pri autonehode alebo zomreli na rakovinu, deti nikdy neprestanú túžiť po spojení ľudí, ktorých Boh dal dokopy, aby stvoril život. Je to túžba, ktorá zahŕňa čas, krajiny, kultúry a históriu. Nikdy sa to nezmenilo a NIKDY sa to nezmení.

Nie je to tak, že gayovia a lesby sú zlí ľudia. Alebo že slobodné mamy a/alebo otcovia sú. Alebo starí rodičia, ktorí vychovávajú svoje vnúčatá. Alebo pestúni či adoptívni rodičia.

Ale nakoniec deti chcú biologických predkov. To v deťoch nikdy, nikdy nezomrie, ani by nemalo.

A to je len ďalšia časť bolesti, ktorú som cítil, keď som nemal dvoch ľudí, ktorí ma stvorili. O čo bolestivejšie je, keď jeden z tých, ktorí ma stvorili, porušil samotnú nevinnosť, ktorú Boh dal na ochranu môjho otca na túto planétu? O čo hroznejšie je, že ma povzbudil k tomuto hriechu jeho homosexuálnym milencom?

Och, a mimochodom, chlapci a muži: ak sa vám stalo takéto týranie, či už zo strany člena rodiny alebo niekoho iného, ​​to, že sa vám to stalo *nerobí z vás MUŽA*. Doslova nie je nič mužné na tom, že sa budete držať v bolesti, ktorá by mohla skončiť, ak by ste nechali svojho najlepšieho priateľa v celom vesmíre, aby vás časom zbavil bremena. Môžete mu dovoliť, aby odstránil hriech, ktorý bol spáchaný proti vám. Pretože, nevedeli by ste, On je zhodou okolností tým najmocnejším mužom v existencii, teraz a navždy.