(Pôvodne uverejnené dňa AnonymousUs)

Keď som vyrastal, bola to len moja mama, moji dvaja veľmi angažovaní krstní rodičia a ja. Vždy som vedel, že mi chýba biologický otec. Vždy som musel kamarátom od piatich rokov vysvetľovať, prečo nemám otca. Páčilo sa mi to, ako dieťa som za to získal pozornosť a sotva som cítil prázdnotu. Až keď ma prepukla úzkosť v tínedžerskom veku a začala som na mamu zanevrieť. Zistil som, že mala na výber, či si vyberie anonymného darcu alebo nie. Keď som sa jej na to spýtal, povedala, že nechce, aby môj darca bojoval o opatrovníctvo, keďže je lesbička. Bol koniec 90-tych rokov a nemôžem naozaj svedčiť o klíme, ale niečo sa so mnou nikdy poriadne nespravilo. Ako keby to z jej strany nebolo správne rozhodnutie.

To, čo mi pomohlo prekonať moje mladé tínedžerské roky, bola myšlienka získať darcovskú kartu, keď som dovŕšil 18 rokov. Dokonca ani vtedy mi veľmi nezáležalo na tom, aby som vedel, kto je môj otec. Chcel som vedieť ako vyzerá. To je naozaj ono. Viem, že to vyzerá podradne, ale časom ma to začalo požierať zaživa. Nemohla som to vydržať, celý čas ma len napĺňal hnev. To je všetko, čo skutočne cítim o svojej existencii. Hnev. Keby sa moja mama pokúsila adoptovať si dieťa, bezpochyby by nesplnila požiadavky. Útulky pre zvieratá sa starajú o svoje zvieratá viac ako kliniky pre plodnosť o životy, ktoré vytvárajú.

Keď som konečne dovŕšil 18 rokov, moja mama zavolala na kliniku, aby získala JEJ lekárske záznamy s informáciami o darcovi. Doslova všetko, čo chcem, je zaregistrovať sa v DSR, nie prenasledovať môjho biologického otca a nechať ho vyplniť nejaké prázdno. Na prekvapenie mojej mamy JEJ záznamy chýbajú od roku 2012, v tom istom roku odišiel do dôchodku lekár, ktorý spravoval moje počatie.

Moja mama sa ospravedlnila. Mohol som povedať, že sa cítila hrozne. Ako by nemohla. Sledovala, ako som vyrastal, rok čo rok som si kládol rovnaké otázky a povedala mi, že to môžem vedieť, keď budem mať 18 rokov. Na Vianoce mi dala súpravu DNA. Bol som nadšený. Moje nádeje prešli cez strechu. V správach som videl toľko úspešných príbehov. Výsledky sa vrátili a bol som nadšený, keď som zistil, odkiaľ som. Niet divu, že všetci moji predkovia pochádzali z Európy. Ťažko poprieť, keď je moja pokožka prakticky priesvitná. O väčšine mojich zhôd DNA som už vedel. Väčšina z nich bola súčasťou rodiny mojej mamy. Nemohol som si ani vyplniť rodokmeň, pretože som nútený nechať stranu môjho otca prázdnu.

Jeden zápas, ktorý som našiel, vyzeral, že by to mohol byť súrodenec môjho otca. Boli označené ako môj blízky príbuzný, no na maminom stromčeku sa neobjavili. Dosiahol som dva krát, delilo ich pár mesiacov. Nedostal som odpoveď. Nevedel by som, čo mám robiť, keby som dostal odpoveď.

Stratil som všetku nádej. Väčšina z toho bola len katarzia pre mňa, ale ak uvažujete o počatí prostredníctvom IVF alebo AI, nedávajte svojmu dieťaťu žiadnu nádej.