Zázračné dieťa. To o mne vždy hovorili moji rodičia. Po 12 rokoch manželstva a veľkej agónii som bol počatý. Nikdy neboli takí šťastní. Nikdy som nepochyboval, že som hľadaný. Ale tam to bolo... priamo v detskej knižke, ktorú pre mňa zostavila moja stará mama, bola moja fotografia ako embryo v Petriho miske.

Prečo som sa vďaka vedomiu, že som bola počatá IVF po 8 kolách, cítila tak veľmi ako laboratórna krysa? Prečo to pokazilo pocit, že je to zázrak? 21 rokov som bol vedený k viere, že jediná vec, ktorá sa zmenila, keď som bola počatá, bola modlitba a zázrak. Moji rodičia prinútili veľa ľudí, aby sa modlili, a ja som sa narodil... A určite áno. Ale tiež minuli neuveriteľnú sumu na IVF... a zdá sa mi, že stále išli nad rámec rozumu.

A potom... Celý život som chcel súrodencov. Môj otec mi vždy hovoril, že nemám súrodencov, pretože keď som sa narodil, bol zo mňa príliš uchvátený na to, aby myslel na viac... komentár, ktorý teraz dával oveľa väčší zmysel. Rovnako ako občasný komentár mojej mamy, že si nemôžu dovoliť skúsiť to znova.

A teraz som vedel, že mám súrodencov. Asi veľa súrodencov. Dve alebo tri embryá na kolo, 9 kôl spolu je veľa detí. Prečo ja? Prečo som prežil, keď nikto z nich neprežil? Aký by bol môj život, keby čo i len jeden alebo dvaja z nich žili? Bolo nás viac niekde v mrazničke?

Nikdy som nepochyboval o láske mojich rodičov. Často som počúvala príbeh o mojom prvom ultrazvuku. Ako ma videli na obrazovke a vyzeralo to, že sa mi leskli prsty na nohách, čo viedlo k celoživotnej prezývke Twinkletoes. Videl som naše fotky po mojom narodení, videl som, ako sa na mňa môj otec pozeral, akoby som bol stredobodom jeho sveta.

Vedel som, že moji rodičia sa milovali... alebo aspoň som vedel, že sa milovali ako malé dieťa. Niekde, keď som bol teenager, sa rozrástli. Ale rozišli sa len emocionálne. Nikdy som nevidel manželský pár tak spoluzávislý. Nemohli robiť nič oddelene.

Všetko, čo dieťa chce vedieť, je, že otec a mama sa majú radi a že sú milovaní. V určitom okamihu sa manželstvo mojich rodičov zmenilo na niečo toxické a nezdravé. Keď som mal 16, môj život bol prerušený tým, že môj otec obvinil moju mamu z nevery a ktovie z čoho ešte. Len by tam sedela a vzlykala. Aktívne sa ma snažil poštvať proti nej, až ma na chvíľu presvedčil, že jediným riešením je, aby sme ju opustili on a ja. Ale nemohol sa prinútiť skutočne odísť.

Až keď som ako dospelá konečne odišla z domu a ocitla som sa v zdravej situácii, uvedomila som si, že môj otec s ním niečo hlboko nie je v poriadku. Nie je diagnostikovaný, ale teória viacerých odborníkov hovorí, že má schizoafektívnu poruchu, bipolárny typ. To v podstate znamená, že má bipolárnu poruchu aj schizofréniu. A potom môj terapeut začal používať slovo „zneužívanie“ a uvedomil som si, že zneužívanie neznamená len fyzické údery. Zneužívanie mi opakovane pripomínalo, ako veľmi ma chceli, takým spôsobom, že som mal pocit, že som im dlžný robiť všetko tak, ako to chcel otec. Zneužívanie ma držalo pevne izolovanú od všetkých okolo mňa, takže som si neuvedomoval, že veci môžu byť inak. Týraním bol môj otec, ktorý vo mne zámerne vyvolával dojem, že by som mohla stratiť jeho lásku, ak by som s ním vždy nesúhlasila.

Čo to má spoločné s mojím počatím? Ja sa na to pozerám takto. Moji rodičia tak nejako niekde rozvinuli myšlienku, že si zaslúžia mať dieťa a nezáleží na tom, koľko to stálo, koľkokrát to trvalo alebo koľko ľudí pri tom zomrelo. Zaslúžili si dieťa. A s takýmto prístupom, keď som sa narodil, si mysleli, že si zaslúžia mať dokonalé dieťa... ako otec definoval dokonalé dieťa. A keďže si zaslúžili dieťa, bol som ich majetkom, ktorý treba ovládať, nie osobou alebo darom, ktorého si treba vážiť. A keď som sa konečne stal dospelým s vlastnými názormi a myšlienkami, dospelým, ktorý sa dokázal postaviť sám za seba, jednoducho som bol odstránený z ich života. Už som nebola tým dokonalým dieťaťom, aké chceli, a nemali využitie pre nezávislú, temperamentnú dcéru.

Stále si nie som istý, čo robiť s vedomím toho, ako som bol počatý. Ale chytím život za rohy a budem žiť svoj život smelo ako človek, ktorý si váži každodennosť tohto života... život, ktorý je teraz úplne môj, bez ohľadu na to, ako vznikol.